2. 9. 2014    Tretie stretnutie železničných, papierových a drevených modelárov

"Ááá, nová tvár! Bisťu, veď ty si Marek, však?" Tak približne s týmito slovami som v piatok 29. 8. 2014 vystúpil z auta a vstúpil na pôdu III. stretnutia modelárov na Donovaloch. "A ty tu čo robíš? Tak ja s tebou mailujem, posielam ti obrázky a ty sa ani slovkom nezmieniš, že sa o pár hodín vidíme!" Tak toto sa vám chlapci teda podarilo - prekvapenie ako sa patrí a pod všetkým je podpísaný Roman. Roman s rodinkou, ktorí sa tento rok podujali na organizáciu a pripravili nám ostatným nezabudnuteľné zážitky v prekrásnom kraji na rozhraní Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. A pretože sme boli všetci nadmieru spokojní, nebudem čakať až na záver tohto článočku, ale poďakujem pekne z čerstva hneď na úvod. Romane - Rikitane, Martinko, Barborko a Vikinko, klobúk dole pred vami a obrovské (to najväčšie) poďakovanie vám za organizáciu a nezabudnuteľné chvíle s vami !!!

Tretieho ročníka sa zúčastnil modelár a zberateľ Norbi s rodinou, čo-by otec tejto myšlienky, už spomenutí hostitelia - železničný a papierový modelár Roman s rodinou, drevený modelár Ohur s manželkou, ja - najmä krajinkár, s Betkou a vnučkou Sabinkou a napokon "nováčik" v našich radoch - Marek HO pozitív - automatik. Prívlastok nováčik však obratom škrtám, lebo hoci sme sa vôbec predtým nepoznali, všetci sme mali pocit, že sa nevidíme prvýkrát. A toto je práve na tom našom skupenstve to najúžasnejšie. Rastieme pomaly, ale ISTO a zdá sa nám, že už na ďalší rok dáme našim stretnutiam nový kabát a posunieme sa do ďalšieho levelu. Cítime totiž, že popri zábave, gulášiku, prechádzkach, súťažiach a hrách, treba aj čosi robiť, ale netreba predbiehať.

Takže tak priatelia, po uvítacom ceremoniále v štýle klasiky - chlieb a soľ a štamperlík, nasledovalo vzájomné drobné obdarúvanie a potom sa rozprávalo a rozprávalo a rozprávalo... Veď sme sa rok nevideli a každý z každým si potreboval toho veľa povedať. Roman s Norbim strážili kotlík, z ktorého sa už šírila vôňa široko ďaleko, Ohur medzičasom vystavil svoje drevené modely, aby sme sa mohli na vlastné oči presvedčiť aký obrovský krok za posledný rok spravil, Marek sa prezentoval vlastnoručne vyrobenou western súpravou z čias stredoškolských štúdií, ktorú možno vidieť aj na obrázkoch na jeho stránke, no skutočnosť ma fascinovala. No a ja som... a čo som vlastne ja?... A ja som si to všetko proste užíval :-) Detičky sa hrali, babenky švitorili a bolo nám všetkým fajn.

Po obedíku sme vyrazili na prieskum okolia. Lucka pôvodne zamýšľala pozrieť až na Kalište, no keď vypočula moje múdre slová opierajúce sa o dlhoročné turistické skúsenosti, tak síce trošku posmutnela, ale napokon plán zmiernila a sprístupnila prechádzku pre všetky zúčastnené vekové kategórie. Novým cieľom sa stali osady Bully a Polianka s veľmi zachovalou pôvodnou architektúrou, a tak sme tomuto stretnutiu dali navyše kultúrny punc. Počasíčko ako na objednávku, a tak sme sa motkali a motkali až takmer do štvrtej popoludní, kedy nás opustil Marek a so slzami v očiach sa pobral na cestu domov. "Marek nesmúť, doma ťa čaká manželka a dvaja synovia, ktorých budúci rok zoberieš so sebou a bude vám všetkým fajn až do konca.

Po príchode na chatu sa Roman s Norbim opäť pustili do práce a pripravili stanovište pre gril, kde som sa trošku pomotkal okolo aj ja, čo teda pevne verím, že si všetci ostatní všimli a nebudú si celý ďalší rok myslieť, že som už sešlý vekom a nevládzem už narábať s párkami a klobásou. Večera bola mňam, mňam a myslím že všetkým po náročnej túre pohladila brušká. Keď si to ale teraz tak spätne preberám, okrem Dáši a Betky, som vlastne nikoho iného jesť nevidel... Sedeli u stolu, čakali, potom sa na to vrhli a bolo to fuč! Bisťu nezjedli vám to nakoniec všetko?

Zvyšok večera už patril hrám. Pre detičky organizátori pripravili poklad a neskôr pre všetkých neľútostný súboj v hádzaní šípok na terč. Bolo to dramatické športové podujatie a všetci ho zobrali tak vážne, že nakoniec nebolo porazených a zvíťazili sme všetci, za čo sme získali historické medaily a účastnícke diplomy. Romanko, klobúk dolu pred týmto nápadom. Konečne po stretnutí niečo držím pevne v rukách :-)

Deň však ešte nekončí. Nepamätám sa už síce prečo a ani neviem prečo sa nepamätám, ale za nejakým účelom sme sa išli prejsť do nočných Donovalov. Bože, prečo? Fakt neviem! Zabite ma, neviem. Viem však, že bolo moc veselo a stále sme sa smiali - a smiali - a fotili rozmazané obrázky - a vypili celého jagra. Ááá, už som si spomenul - išli sme vypiť jagra - aké jednoduché. A to bola bodka za prvým dňom, treba rýchlo búvať, zajtra pokračujeme, nech sme svieži a nech si to užijeme aspoň tak dobre ako dnes. Dobrú noc Donovaly, dobrú noc priatelia...

A dobré ráno Donovaly, a dobré ráno priatelia. Nocovali sme s Ohurom a Dášou na inej chatke, a tak keď sme prišli na miesto stretnutia, boli už raňajky na stole. Panečku, to bol servis! Ďakujeme, už dnes sa tešíme na budúci rok, kedy vám vašu pohostinnosť oplatíme. Po krátkej debate, kávičke a cigaretke pokračujeme v programe druhého dňa. Niektorí z nás schovali pod svoje krídla detičky a hurá na Habakuky, na divadelné predstavenie a do rozprávky. My s Betkou, Ohurom a Dášou využívame technické približovátko a dávame sa lanovkou vyviesť na vrch Zvolen, z ktorého je nádherný výhľad do širokého okolia. Krátky čas pobudneme na vrchole, trošku pofotíme a potom peškom, strmým chodníkom, nastupujeme cestu späť na chatu a tešíme sa na zvyšky gulášika z predchádzajúceho dňa. Ponáhľame, aby nám ostalo, no nakoniec sme museli ešte čakať, kým sa detičky nevyrozprávali s rozprávkami. Naše orientačné zmysly však fungujú na 100%, a tak sme sa nakoniec zasa všetci stretli pri jednom stole pri poslednej večeri (pardón obede).

A to je všetko milí čitatelia, spoločný program sa naplnil. Dva dni ubehli ako voda v rieke, ostalo "iba" množstvo zážitkov a spomienok. Vedomie, že o rok sa zasa všetko zopakuje nám však dodáva energiu do ďalších dní, a tak je všetko tak ako má byť. Romane, Marti a vaše detičky, ďakujeme ešte raz za všetko to krásne, čo ste pre nás ostatných dokázali pripraviť. Vieme o čom to je, vieme koľko síl to stojí a preto smekáme klobúky a klaniame sa hlboko k zemi. Teda ja už menej, lebo by som sa už asi nevystrel :-) Norbi, Lucka a vaše detičky, ďakujeme za chvíle s vami, za aktívnu pomoc organizátorom, ktorú nebolo možné prehliadnuť. Ďakujeme a tešíme sa na videnou o rok. Ohur a Dáška, ďakujeme taktiež za spoločné chvíle, ďakujeme Ohurovi za pastvu, ktorú pripravil pre naše oči a Dáške za trpezlivosť, ktorú s týmto hyperaktívnym chlapíkom má. Ďakujeme Marekovi za to, že sa objavil medzi nami, že tak prekvapivo padol z oblakov a že tak neuveriteľne rýchlo zapadol medzi nás a naopak, že aj on prijal nás. Tešíme sa, že nabudúce spoznáme aj tvoju rodinku, že sa zasa o kúsok rozrastieme a spoločne sa posunieme ďalej...

Ďakujeme vám všetkým a tu hľa - pobavte sa s obrázkami >>> a o rok DOVIDENIA ...