7.9.2013    Druhé stretnutie železničných, papierových a drevených modelárov

Rok sa stretol s rokom a netrpezlivo očakávané sa stalo skutočnosťou. V dňoch 31.8. – 1.9.2013 sa na chaténke na Martinských Holiach v pohorí Malej Fatry uskutočnilo II. stretnutie železničných, papierových a drevených modelárov. Hostiteľmi a organizátormi sme tentoraz boli my spolu s martinskými priateľmi Ohurom a jeho právoplatnou manželkou Dášou. Od začiatku nám bolo jasné, že nedokážeme pripraviť tak bohatý program, ako sa to minulý rok podarilo Norbimu s manželkou Luckou, ale nevzdali sme to a išli do toho! Chata sa nachádza v horách, vo výške 1250 metrov nad morom, ďaleko od domova a tak bolo potrebné premyslieť všetko vopred do toho najmenšieho detailíku. Upokojovali sme sa tým, že vzhľadom na tieto skutočnosti, nebudú účastníci stretnutia očakávať žiadne prehliadky výstavných koľajísk, ako to na podobných stretnutiach býva, a tak sme naše prípravné myšlienky a úsilie zamerali iným smerom.

Napokon aj z toho nášho modelárskeho sme predsa len čosika málo na kukanie a chrochtanie mali. Podarilo sa nám do tých výšin vyviesť diorámu mestskej ulice a tak si ju mohli všetci pozrieť „naživo“ a Ohur sa prezentoval svojimi neskutočnými drevenými hračkami, za ktoré sa mu dostalo úprimného obdivu nás veľkých, ale najmä tých malých a ešte menších. Takže ,Ohurku, to slovíčko „drevených“ na uvítacom big boarde – to si ty! A práve si sa stal plnohodnotným členom nášho vzácneho skupenstva s diagnózou „M“, ktorá ako sám už vieš - je neliečiteľná.

Pome ale pekne poporiadku. Organizátori, čiže my, sme do hôr vyrazili o deň skôr, lebo bolo treba trošku popracovať a vyzdobkať, aby sme sa potom všetci cítili čo najlepšie a najmä, aby sme na seba mali viac času. Chaténka sa pekne upratala, pripravilo sa mäsko na gulášik a grilovanie, pripravili sa hry pre deti, čo to málo sa dalo vychladiť a čo to málo vykúriť. V sobotu ráno okolo ôsmej sa už škvarila cibuľka a kúsok pred desiatou v plnej paráde dorazili hostia. Klobúk dolu priatelia, presní ako hodinky a trafili bez nápovede. VITAJTE páni Modelári! VITAJTE skvelé manželky! VITAJTE detičky! Bisťu, nie je vás akosi viac? TÝ BRĎÓÓÓ !!! Norbi, Lucka, čo vy všetko za jeden rok nestihnete!

Nech sa páči, ponúknite sa chlebom a soľou... tak sa patrí, no nie? A tu hľa zopár prckov čaká, tož hore s nimi a na zdravie! Ubytujte sa, urobte si pohodlie a dáme konečne reč, veď sme sa rok nevideli. Predstaviť Ohura s Dášou som veru nestihol, bo plné ruky práce mám, no dobrí ľudia to zvládli aj sami a tak možno považovať stretnutie za začaté. A išli debaty, jedna za druhou a v čele s Norbim. Šak taky ako ináč, veď sa už poznáme a na jeho rozprávania sme sa dlho tešili. Ja však ešte nemal po šichte, v kotlíku to vrelo a bolo sa treba oháňať. Posledný gulášik som varil asi pred dvadsiatimi rokmi a tak som sa trošku stresoval, no našťastie som mal okolo veľa kontrolórov na čele s Dášou, a tak sme to nakoniec spoločným úsilím dali a myslím, že si dokonca aj všetci pochutili (ešte, že boli hladní).

Tak a ide sa tráviť. V omyle však ostal ten, kto by myslel na posteľ. Na nohy pekne turistické topánočky, do rúk palice, na chrbty bágle, na krky aparáty a hor sa do hôr a najlepšie k najvyšším métam. Prvý úsek bol brutálne strmý a s plným žalúdkom to šlo veru kostrbato, no modelári a ich rodiny sa len tak nevzdávajú, a tak s vysokou dávkou sebazaprenia sme to nakoniec všetci dali. A keď hovorím všetci, myslím aj na Romana, ktorý za posledný rok spravil neuveriteľný výkonnostný skok. Romanko, prijmi prosím gratulácie zo všetkých svetových strán. Ďalšie úseky už boli pohodové a tak sme si dokonca trúfli pretekať sa. K prvému úniku sa odhodlala veľká Lucka, no jej zámer včas postrehla malá Lucka, potiahla celý peletón a chvíľu zmarila maminkinu nádej. Otec Norbi ťahal a ťahal, no jeho záťaž bola priveľká a tak iba sporadicky z času na čas preradil, no zväčša ostával na chvoste a vykonával kontrolu nad svojim „LC teamom“. Druhým silným a početným teamom bol „NR team“, ktorý hýril rovnakou aktivitou ako ich najväčší súperi, no najviac práce v peletóne aj tak odvádzala Vikinka, ktorú bolo vidno v poprednej pozícii hádam najviac. Únik strieda únik a o chvíľu dosahujeme vrchársku prémiu na Veľkej lúke vo výške 1476 metrov, kde pripijeme na zdravie našich hôr, krátko oddýchneme a cez 1455 metrov vysokú Krížavu, okolo vysielača a popod vleky sa vraciame do základného tábora, kde nás čaká zaslúžené občerstvenie, kafíčko, čajíček a koláčiky.

Nasledovala bojovka „Lov motýľov“, kde zmyslom hry je vo vyhradenom priestore uloviť čo najviac motýlikov a nedať sa pritom zožrať vlkmi, ktorí sú v oblasti Martinských holí veľmi rozšírení. Za týmto účelom sme deň vopred označili časť lesa žltými fáborkami a do vnútra priestoru ledabolo rozmiestnili stovky papierikov s obrázkami motýľov. Ich druhová vzácnosť bola navyše ohodnotená jedným, tromi a piatimi bodmi. Pravidla vysvetlené, hra môže začať. A taky začala! Spočiatku nesmelo a ustráchano, no postupom času veľmi dravo sa pustili do lovu naši najmladší a bez ohľadu na dažďové kvapôčky brázdili horu sem a tam. Čo tam po vlkoch, ktorí striehli na korisť, dôležité bolo napchať vrecká motýlikmi až po okraj a vyslúžiť si tak sladkú odmenu. Najlepšími lovcami sa nakoniec stali Lucinka s Vikinkou a odviezli si domov kopec sladkostí.

Uff, ale nám vyhládlo. Rýchlo spraviť pahrebu a grilovať o dušu treba. Mäsko už natiahlo bylinkami a klobásky veru tiež vyzerajú lákavo. No obyčajné špekačky opálené v plameňoch boli azda najlepšie, lebo sme fakt už boli hladní a grilovanie predsa len nejaký ten čásek na prípravu potrebuje. Uff, ale sme sa nacpali, to by sa spalo, no čas treba využiť naplno, a tak sa púšťame do ďalšej zábavy. Tentoraz sa blískol Ohur a pripravil pre všetkých zaujímavú hru, ktorá mala preveriť naše šikovné modelárske prstíky, no výsledky hodnotiť radšej nejdem, lebo som do toho dal všetko a aj tak som ostal na chvoste. Išlo o to v čo najkratšom čase zaskrutkovať šróbiky rôznych veľkostí do drevenej dostičky s matkami. Na prvý pohľad veľmi jednoduchá záležitosť, no keď ide o čas – ide o všetko!

Slniečko už dávno zapadlo za obzor a všetko okolo pohltila nepreniknuteľná tma. Nastal čas nočnej hry. To bolo rečí, keď bolo vidno a zrazu tíško, keď nastala tma. Úlohou pre odvážlivcov bolo prejsť úsek lesa vyznačený sviečkami a na konci trasy nájsť a uloviť bobríka. Po dlhom rozmýšľaní sa nakoniec naši najmladší predsa len na skúšku odvahy vybrali. Gate plné strachu a s krčovitým zovretím rúk svojich tatinov krok za krokom, pomaličky, určenú trasu prekonali a svojho bobríka prevteleného do sladkostí nakoniec predsa len ulovili. Ako sa však cítili, keď na nich z výšky stromov zaútočilo strašidlo, už nepovedali, no výkriky, ktoré sa tej noci rozliehali po celej Malej Fatre nám ostatným ukázali, že to až také jednoduché zrejme nebolo.

Na upokojenie vášni sme sa ešte prešli k vrcholovej stanici bývalej lanovky pokukať do údolia na svetielka nočného Turca a potom sme dali partičku „človeče nehnevaj sa“, ktorej hracia doska bola špeciálne upravená pre osem osôb. Tak takýto maratón som veru ešte nezažil, lebo po asi dvoch hodinách hry sme boli stále na začiatku. Až neskôr, keď slabšie kusy odpadli, sa hra zrýchlila a bola dohrateľná. Nepamätám už, kto vlastne vyhral - veď to ani nebolo dôležité. Podstatné bolo, že sme sa fantasticky zabavili a preverili naše nervičky. Však Norbi? Čo povieš? Inak prijmi moju gratuláciu, ten tvoj herecký výkon bol famózny a strčil si do vrecká hádam všetkých velikánov filmu a divadla čo poznám. Dík za všetkých, dík za nezábudnuteľny zážitok. A vôbec, dobrú noc. A dobré ránko. Ako sme sa vyspinkali? Že málo – nevadí, doma to doženieme. Počasie sa nám trošku pohoršilo, vlastne od rána pršalo, a tak sme už nemohli absolvovať nedeľný výletík, ktorý som mal schovaný v rukáve. Nuž čo, aspoň sme si ešte doobeda pekne poštebotali a v kľude si vychutnali dozretý gulášik z prvého dňa.

Priznávam, že na mňa vo finále už útočila smutná nostalgia z končiaceho sa stretnutia a že už mi do reči moc nebolo, bo bolo mi s vami priatelia fááájn, móóóc fááájn. A predstava, že zasa až takto o rok, nebola veselá. Toľko sme sa natešili, toľko sme sa nevedeli dočkať - a ušlo to ako voda! Ďakujem Norbi, Lucka, Lucinka a Hanička, ďakujem Roman, Marti, Barbi a Vikinka, ďakujem Janči, Dáška a Betka za príjemné chvíľe, na ktoré verím budeme všetci dlho spomínať. Druhé stretnutie skončilo, nech žije to tretie! Dovidenia priatelia a pozdravenie Hudimu do Popradu a Radkovi do Rajca...

Viac obrázkov nájdete už tradične na rajčátku tu >>> a taktiež na stránke Norbiho tu >>>